Jedno z najznámejších porekadiel znie: "História sa opakuje." Je v ňom veľa pravdy, ktorá sa dá jednoducho aplikovať na celú epochu ľudského bytia. Od čias neolitu až po súčasnosť sa spoločnosť vyvíjala, evolvovala. Stávala sa lepšou vo všetkých smeroch. Budovala sa od jej základnej bunky, rodiny, cez kmene, až po národy. 

Niekoľko myšlienok sa však nemenilo. Vracali sa späť ako bumerang a ľudstvo vždy zastihli nepripravené. Zdalo sa, že stále udierajú s čoraz väčšou silou a je čoraz ťažšie sa voči tým nebezpečnejším brániť.  

Myšlienka sa totiž nedá zastreliť, zaškrtiť alebo utopiť. Zabitie človeka, ktorý konal na základe idey je bezvýznamné, pretože tá bude žiť naďalej v hlavách jeho nasledovníkov. Krížnik Aurora  je tiež myšlienka, symbol. Symbol revolúcie, pre ktorú v realite tak veľa neznamenal. Výstrel z lode oznámil útok na Zimný palác, no štátny prevrat prezlečený za revolúciu začal dávno predtým. 

Nápad sa začal budovať v Leninovej mysli potom, čo sa dozvedel o Februárovej revolúcii. Dvadsať rokov sníval o boji proti imperializmu. Bol vyhnanec, ako aj mnoho najznámejších tvárí Októbrovej revolúcie. Žil v Zürichu z príspevkov svojej malej strany a naštvane debatoval o socializme so svojimi spolustraníkmi. Stalin zase vykrádal banky v Gruzínsku a Trockij Brest-Litovským mierom predal Rusko. Ako sa mohlo stať, že sa títo ľudia dostali na čelo najväčšej krajiny sveta? 

Krížnik Aurora

Lenin odišiel do vojnou zdevastovaného Ruska, kde sa stal lídrom krídla boľševikov. Strana využívala zlú spoločenskú situáciu v krajine. Snažila sa zohľadňovať potreby robotníkov, najnespokojnejšej a takisto najpočetnejšej vrstvy obyvateľov. Beztriedna spoločnosť, zrušenie peňazí a zoštátnenie majetku zneli ako nádherná utópia. 

Rusko sužovali hladomory a prvá svetová vojna ho drasticky vyčerpávala. Bolo zaostalé - nezažilo ani jednu priemyselnú revolúciu a hoci mala krajina obrovskú armádu, vyzbrojovaním ďaleko zaostávali za mocnosťami Dohody aj Trojspolku. 

Spoločnosť bola vyčerpaná a cára vnímala ako symbol utrpenia. Protesty ľudu vyústili do Februárovej revolúcie, po ktorej samoderžavie definitívne padlo. 

Lenin počas Októbrovej revolúcie, 1917

Revolučné ovácie však zanikli hneď, ako  sa objavili zárodky budúcich nešťastí, ktoré nakoniec krajinu vydali napospas boľševizmu. Ten bol zavinený aj aplikáciou marxistických ideí na Rusko a rýchlymi zmenami v myšlienkových prúdoch inteligencie. 

O viac než polroka boľševici drvivo porážali ostatné strany v Dume. Tvorili väčšinu a velili.  Davu sa páčili ich plamenné reči, ich utopistické nápady. Snívali o lepšej krajine - o takej, ktorá sa  o nich postará. Trockij rečnil pred davom ľudí a všetci ho pozorne počúvali. Ich fascinácia bola obrovská, žiadne dieťa ani nepíplo a pozorne počúvalo každé jedno slovo. Muži si nezapálili,   ale súhlasne pokyvkávali hlavou, akoby všetko odrazu dávalo zmysel. Podľa Trockého narcistických slov boli ako  "deti so suchými perami bažiace po revolúcii". (1) Týmto spôsobom sa červené myšlienky šírili medzi obyvateľstvo ako  mor  v stredoveku. Napriek tomu sa  o Októbrovej revolúcii hovorí ako  o štátnom prevrate. Nevychádzala z vôle ľudu, ktorý o nej ani poriadne nevedel, ale zo záujmov politickej strany. 

V predvečer revolúcie bolo Rusko roztrieštené. Nevládol nikto a zároveň mohol vládnuť každý. Moc bola pohodená na zemi ako ohryzok od jablka, Lenin len prišiel a vzal si ju. 

Revolúcia začala obsadením úradov. Aurora, obrovský krížnik, so stožiarmi upínajúcimi sa vysoko k oblohe, sa týčil na vodnej hladine Nevy. Výstrel slepým nábojom oznámil útok na Zimný palác, kde sa stretávala Dočasná vláda. Revolúcia prebehla hladko a navonok bez úsilia, avšak stáli za ňou mesiace prípravy. Na uzurpovanie moci Lenin použil lesť, svojich prívržencov zmanipuloval a nakoniec dosiahol svoje. Sám sa vyhlásil za vodcu krajiny a Ruskú ríšu premenoval na Sovietske Rusko. 

Základným kameňom Leninových výrokov sa stali "mier, pôda a chlieb". (2)  Fabuloval a zavádzal. Obyvateľstvo nechcelo vojnu, pretože pre nich znamenala len úpadok. Hladovali, mali málo peňazí a žili v chudobe. Ženy pracovali v továrňach a na poliach, ich muži bojovali ďaleko kvôli konfliktu vyvolanému Nemeckom. Krajina potrebovala mier, aby  sa mohla vysporiadať so svojimi problémami, ktorých bolo už pred vojnou priveľa. Lenin im namiesto toho pripravil občiansku vojnu. 

Potrebovali pôdu, ktorú vlastnili veľkostatkári, aby si vypestovali čosi na obživu. Aj tú im ponúkal Lenin svojimi jednoduchými odpoveďami na zložité spoločenské problémy. Dnes by bol demagógom a populistom, no vtedy ho ľudia vítali a zbožňovali jeho slová. Dával im to, čo chceli počuť, manipuloval masy a živil v nich nádej na lepšiu budúcnosť. 

Neuvedomovali si, že im vlastne klame a  ako veľmi im Leninov obdiv marxizmu uškodí. Mier pre boľševikov znamenal nastolenie komunizmu pre celý svet. Nešlo im o ľud,   ale  o moc potrebnú na uskutočnenie svojich fantasmagórií. Všetka pôda a banky mali pripadnúť štátu a prísľub chleba znamenal prídelový systém, vďaka ktorému Rusi hladovali naďalej. Chceli ujsť spod samoderžavia a nakoniec sa ocitli pod dikatatúrou proletariátu. Krajina sa dostala do jedného z najhorších období svojich dejín, no peklo ich ešte len čakalo. 

Po smrti Lenina ho nahradil Stalin. S jeho nadvládou prišli ešte väčšie represálie. Podmanil si tajnú políciu, pomocou ktorej odstraňoval opozíciu.   Tak veľmi sa obával, že moc stratí, že rozsudok smrti bezostyšne vyriekol nad celými rodinami, ktoré sa opozičných aktivít vôbec nezúčastňovali. Okolo desať miliónov ľudí poslal do gulagov alebo na smrť. Títo ľudia sa stali priamymi obeťami Októbrovej revolúcie.  Ako člen protihitlerovskej aliancie bolo Rusko oslavované vždy, keď dosiahlo úspech. Ostatné mocnosti nehľadeli na krutý spôsob akým Stalin dosiahol vyzbrojovanie. Ich bezohľadná pragmatickosť dokázala, ako veľmi záleží na morálke. Na druhej strane, Októbrová revolúcia a jej ustanovenia poslúžili na boj proti nacizmu.

Mikuláš II., posledný ruský cár

Aurora  bola niekoľkokrát bombardovaná,   no prežila. Dodávala vojakom nádej vytrvať a bojovať. Zmanipulovaní verili v symboliku revolúcie a boje vyhrávali.  Krajiny, ktoré Rusko oslobodilo, si neskôr podmanilo a pripojilo k ZSSR. Na územiach, ktoré oslobodili spod nacistickej ideológie, stavali vojaci pamätníky, ktoré boli predzvesťou nasledujúcej okupácie. A tak sa malá iskierka revolúcie, spôsobená pár utopistami, dostala do celého sveta. 

Takýto pomník sa nachádza v Košiciach, na námestí pomenovanom Námestie osloboditeľov. Pamätník je častým predmetom sporov, pretože zatiaľ čo ho mnohí považujú za súčasť histórie, pre niektorých je provokáciou « červených ». 

Októbrová revolúcia možno bola nevýrazným mementom v histórii celého ľudstva, no jej podiel na budovaní budúcnosti ďalších sto rokov dopredu bol markantný. 

Výrazne ovplyvnila vznik Československa a jej myšlienky a hodnoty sa šírili po celom svete. Vďaka nepokojom v Rusku a prítomnosti česko-slovenských légií, ktoré ovládali väčšinu trasy Transsibírskej magistrály, mohlo vzniknúť ČSSR.

Revolúcia inšpirovala rôzne krajiny a národy. Priamo ovplyvnila aj Slovensko, nielen nepokojmi,   ale aj myšlienkami socializmu. Od roku 1948 bolo Slovensko vyhlásenou diktatúrou proletariátu. (3) Po dvadsiatich rokoch sa sformovalo obrodné hnutie, ktoré túžilo po väčšej demokratizácii. Jeho plány však boli neúspešné, nakoľko nasledovala intervencia vojsk Varšavskej zmluvy. Násilne zabránili realizácii takzvaného "socializmu s ľudskou tvárou". 

Ľudia na vojská prechádzajúce cez krajinu reagovali nepriateľsky, domáhali sa ich odchodu, žiaľ, neuspeli. Na námestiach sa protestne upaľovali študenti, túžiaci po štátnej suverenite a demokratizačných procesoch. 

V novembri 1989 sa odohrala udalosť, ktorá vošla do histórie pod názvom "Nežná revolúcia". Táto živelná premena spôsobila definitívny pád železnej opony. Dokázala, že sa národy vedia zjednotiť, aj napriek rôznym názorom jednotlivcov a etnicitám. Zároveň tu však tkvie príčina, prečo sa konkrétne slovenský národ stále hľadá nielen v politickom a kultúrnom živote, ale aj v tom osobnom. 

Zem, ktorá nemá svoju identitu a názor. Krajina,   v ktorej má každý istú prezývku. Fašista, nacista, boľševik, xenofób. Inteligencia si neuvedomuje vážnosť situácie a nálepkuje každého, kto im oponuje. Nesúhlasia s ich právom nesúhlasiť. 

Mnohí na Slovensku majú problém rozumieť pojmu demokracia. Pálili by, bičovali, vešali všetkých, ktorí majú iný názor než oni. Zabudli na slobodu názoru, pokiaľ sa nezhoduje s tým ich.  Mladí ľudia nevedia kriticky rozlišovať medzi jednotlivými prúdmi a tak zo seba robia bojovníkov proti vzostupujúcemu nacizmu, no v realite ich slová vyznievajú rovnako ako tých, proti ktorým bojujú. 

Iní sú zase vzťahovační, svoju národnosť berú ako niečo posvätné. Sú hrdí na to, čo nespravili, a bojujú proti tým, ktorých nikdy nestretli.  Nacionalisti, anarchisti, antifašisti, pseudoliberáli... Je možné ich nazývať rôznymi menami.

 No  v realite sú to len blúdiace duše, ktoré svoju bezmedznú prázdnotu zapíjajú napríklad alkoholom. Potácajú sa od baru k baru, pijú zamrznutú vodku a smejú sa z Rusov a ich stereotypného alkoholizmu. 

Vďaka Októbrovej revolúcii a udalostiam, ktoré spustila je možné lepšie pochopiť mentalitu tohto národa a ich precitlivenosť na niektoré idey. Je možné pochopiť, prečo si ľudia na ulici nadávajú do "ŠtB-ákov" a boľševikov. 

Komunistickí lídri

Iné krajiny sa však  autokratického socialistického režimu stále nezbavili. Karl Marx zomrel, ale jeho myšlienka žila naďalej. V dnešnom svete sa ocitá na Kube a v Severnej Kórei. Žila v Rusku, v Číne, v krajinách východného bloku. Najprv bola malá ako embryo v bruchu matky. Postupne rástla, naberala na sile a čím bola silnejšia, tým viac prívržencov si získavala. Dýchala, mocnela, a potom zomrela. Ale stále niekde pretrváva ako parazit, schováva sa a vyčkáva na vhodný okamih. 

Čaká,ako každá podobná nebezpečná myšlienka, na nespokojnú spoločnosť, kde sú veľké sociálne rozdiely a chudobnú vrstvu tvorí najväčšia časť obyvateľstva. Čaká, kedy sa spochybnia základné piliere demokracie a bez váhania ich zvrhne. Nikdy však nepríde sama. Jeden extrémistický prúd vždy sprevádza druhý, opačný. Tak ako nacizmus sprevádzal komunizmus. 

Rozmach neoliberálnych myšlienok týkajucich sa imigrantov, moslimov alebo homosexuálov spôsobil rozvlnenie hladiny aj na konzervatívnejšej strane. Postupným vývojom sa jednotlivé prúdy čoraz viac odpudzovali, čo viedlo k extrémizmu na oboch stranách. Ultrapravičiari podporujúci na Slovensku Kotlebu, vo Francúzsku Marine Le Pen a nacistické idey. Na druhej strane treťovlnový feminizmus, anarchizmus a myšlienky komunizmu.   To všetko zaobalené v sladkých fabuláciách demagógov, ktorí túžia len po moci. 

Krízy v spoločnosti využívajú vo vlastný prospech. Hovoria len to, čo chcú občania počuť, ustanovujú hlavného nepriateľa, proti ktorému je potrebné bojovať pre dosiahnutie cieľa. Tak okato pripomínajú boľševikov, no napriek tomu ich ľudia, ktorí zabudli na históriu, velebia. 

Spoločnosť sa polarizuje, občania na seba útočia. Sociálne stránky a internet sa stávajú zbraňami dnešnej doby. Nerieši sa veľa elementárnych problémov. Podobne ako pred ruskými revolúciami.

Výsledkom Októbrovej revolúcie v Rusku bol režim tvrdší než ten predošlý. Krutejší a autoritatívnejší.V dnešnom svete ho mienkotvorné médiá vnímajú ako jedno z najhorších zriadení.   Nie však všetky. Niektorí novinári sa zahrávajú s informáciami a overenými faktami a interpretujú ich po svojom. Politici ako Donald Trump preferujú práve takéto médiá pred tými mainstreamovými. O tých hovoria, že prinášajú len lži a nepravdy. Jeho poradcovia sú v niektorých rečiach jasne inšpirovaní Leninom. Používajú rovnaké frázy a rovnaké manipulácie. Prechovávajú rovnaké myšlienky. 

Myšlienky, ktoré sú predpokladmi pre činy, z ktorých každý jeden tvorí určitým spôsobom dejiny.  Z histórie je dôležité sa poučiť, pretože idey nehynú. Hitlerov nacizmus stále žije v kotlebovcoch a Marxov komunizmus v Kim Jong-Unovi. 

Z Októbrovej revolúcie plynie dôležité ponaučenie. Ľudia, ktorí neboli v spoločnosti ničím - vyhnanci, blázni a utopisti, o pár mesiacov vládli krajine. Extrémistom stačí len jedna iskra, dostatočne slabý systém, nespokojná, dekadentná spoločnosť, roztrieštená opozícia a úhlavný nepriateľ, proti ktorému môžu bojovať. Problémom je, že nikdy neviete, kedy tým nepriateľom budete vy.


Použitá literatúra:

1.     Mazlish, Bruce, 1990. The Leader, the led and the psyche : Essays in psychohistory. Routledge, 2013. ISBN : 632-52-10-20156-3

2.     http://econfaculty.gmu.edu/bcaplan/museum/his1e.html

3.     Letz, Tonková, Bocková, 2013. Dejepis pre 3. ročník gymnázií a stredných škôl. SPN, 2013. ISBN : 978-80-10-02389-9

Mnohí z Vás si o Rusku vytvorilo názor na základe toho, čo ste občas zachytili v správach, počuli v rádiu, na základe toho, do čoho ste sa letmo začítali na internete. Vaše kritické myslenie Vás nezastavilo, aby ste si overili informácie, ktoré sa k Vám dostavili. Nezaujímali ste sa natoľko, aby pre Vás hľadanie informácií bolo plne využitým časom. Aj z tohto dôvodu dnes ľudia veria hlúpostiam, nepravdám a pokrúteným faktom. Takto vznikajú fámy o tom, že vakcíny priamo zabíjajú deti alebo že v Rusku je treskúca zima a žiadna sloboda.
Občas mám pocit, že Rusko je ako Schrödingerova mačka. Niektorí ľudia veria, že po uliciach chodia ženy v hrubých kabátoch, tradičnej "chustke" a muži popíjajú vodku. Ich deti nemajú čo do úst a všade je neskutočná zima. Iní zase, že Rusko prosperuje viac než kedykoľvek predtým, že anexia Krymu je vlastne len ochrana Rusov, ktorí na území žijú a že Putin by mal zjednotiť všetky slovanské krajiny vrátane tej našej.



Normálny človek sa teda nachádza v pomykove, pretože nemôže vedieť, kto vraví pravdu. A tak sa dostáva do centra orkánu s názvom informačná vojna a aj napriek kvantu informácií stále netuší, ako to s tým Ruskom vlastne je. Tento článok sa Vám teda posnaží sprostredkovať ako to tam vlastne vyzerá a či sa krajina podobá skôr na našu prirodzenú družicu alebo vyspelú západnú civilizáciu. Experiment so Schrödingerovou mačkou napovedá, že zistíme pravdu jedine tak, že sa do skrine pozrieme. Tak som to spravila ja. Šla som do Ruska a pozrela si ho v plnej kráse. Ázijský prepych? Navštívila som čarovný Petrohrad, ktorý je spolu s Moskvou výkladnou skriňou Ruska. Nádherné mesto, úžasné oblečení ľudia a samé zlato. Pozostatky z minulých cárskych čias, keď bol moderný najmä gýč. Bol príjemný letný deň, občas zafúkal chladnejší vetrík a ja som sa cítila celkom ako v Amsterdame, ktorým bolo mesto inšpirované. Petrohrad mal pôsobiť európskejšie než Moskva, no prílišný luxus napovedal skôr Áziu. Neskoro večer, keď sa už obloha zatiahla a slnko zašlo za obzor si miestni umelci vytiahli svoje nástroje a začali hrať. Boli to hlavne piesne, ktoré počujete bežne z rádia. Stále sme míňali párik policajtov, ktorý na všetko dohliadal. No žiadne výtržnosti sa nekonali.

Petershof, imperátorská rezidencia

Mesto bolo plné turistov z rôznych krajín. Zatiaľ vyzeralo úžasne, bohaté a zároveň útulné. Vo vzduchu bolo cítiť všadeprítomné píniové oriešky, ktoré predávali miestne babušky. Nič však nie je dokonalé. Smerom na Peterhof som sledovala rôzne štvrte plné socialistických ošumelých budov, v ktorých ešte stále niekto býva. Petrohradská Petržalka ak chcete. Po rozhovore s Rusom žijúcim v Kanade som sa dozvedela viac o ekonomickej situácii. Jeho rodičia netušia, či vôbec dostanú dôchodky. Ekonomika v Rusku je však samostatná kategória. Keď sa prezident Putin dostal k moci, všetko sa po chaotickej vláde Yelcina zrazu zmenilo. Bol práve tá stabilná ruka, ktorá mala Rusko viesť vpred. Zahraničným politikom zo západu sa pozdával, snažil sa na nich zapôsobiť čo najviac a darilo sa mu to. Spolu s Tonym Blairom len s úsmevom sledovali situáciu pred americkými voľbami. Vladimír Putin vyzeral ako nádej západného sveta pre Rusko. Na začiatku jeho vlády spravil veľa ekonomických reforiem a začal sa čoraz viac spoliehať na ropu a nerastné suroviny. V roku 1999 tvorila ropa menej než 50% exportu, dnes je to už 68%. S cenou 45$ za barel to však pre Rusko nie je dobrá správa. Moskva sa stala tak závislou na obchode s ropou, že za každý dolár pri klesaní ceny za barel stratí potenciálne 2 miliardy. Aby Rusko túto krízu zvládlo, musí stúpnuť cena ropy na 100$/barel.

Plus-size revolúcia sa v módnom priemysle rozmohla ako huby po daždi. Dnes nie je vôbec zvláštne vidieť väčšie modelky prechádzať sa po mólach na Módnych dňoch New Yorku alebo na obálkach rôznych známych magazínoch. Tento fenomén odzrkadľuje dnešnú dobu plnú nezdravého jedla, fast-foodu a samozrejme čoraz väčších ľudských tiel.


Alarmujúce čísla 

 V USA sa počet obéznych detí od roku 1980 strojnásobil. To však nie je všetko. Deti začínajú rapídne priberať už vo veľmi mladom veku, 8-9% je obéznych vo veku dvoch až piatich rokov.

Tento problém však neexistuje len v Amerike. Slovensko v rebríčkoch Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) obsadilo 8. miesto. Viac ako 60% Slovákov trpí nadváhou a 25% obezitou. Nad nami je zo susedných krajín Česko, ktoré obsadilo piatu priečku.

Práve toto zapríčinilo rozmach kampaní o sebavedomí a o tom, ako sa za svoje veľké telo nemusíte hanbiť. Nadváha sa vo veľkom začala považovať za normálnu, a ak ste s týmto názorom nesúhlasili, v očiach všetkých sa z Vás zrazu stal necitlivý človek, ktorý si zaslúžil len opovrhovanie.

Plus-size modelka Ashely Graham bola niektorými fanúšikmi označená ako zradkyňa, pretože začala chudnúť.

Pozitíva

Tento fenomén však nespôsobil len zlo a pohŕdanie akýmikoľvek kritikmi. Módne domy začali vyrábať oblečenie pre väčších ľudí, ktorí teraz majú oveľa lepší výber naozaj zaujímavých kúskov. Vďaka plus-size modelkám sa títo ľudia nemusia tak hanbiť v bikinách, alebo v odhalenejšej časti oblečenia a nemusia stále nosiť len legíny, beztvaré tričká a príšerné monokiny. Môžu sa cítiť trendy a pekne pretože predajcovia myslia konečne aj na nich. A to by sme mali robiť aj my.

Mali by sme na nich myslieť. Pretože oni existujú. Tým, že ich budeme ignorovať nezmiznú, aj keď viem, že by si to mnohí z Vás priali. Nie však preto, aby boli títo ľudia zdraví a mali naozaj dôvod byť spokojní sami so sebou, ale preto aby ste sa nemuseli pozerať na niečo, čo je odlišné. Tučnotu a obezitu treba akceptovať pretože existuje. Neexistuje dôvod byť krutý k ľuďom, ktorí touto chorobou trpia, skôr sa im snažiť jemne a citlivo pomôcť.

Rôzne nádherné šaty pre ženy s vyššou konfenkčnou veľkosťou.

 Ale nie všetci sme takí. Niektorým sa tieto kampane nepáčia, pretože normalizujú obezitu, čo je vážna choroba, ktorá na konci môže spôsobiť smrť. Nie je to však genetický problém, ako si mnohí iluzionisticky namýšľajú. Tučnota môže byť spôsobená pár genetickými predpokladmi a chorobami štítnej žľazy, ale obezita nie. Obezita je o číslach. Ak prijmete viac kalórií než spotrebujete, priberiete. Naopak, ak ich prijmete menej, telo začne spaľovať. Chudnúť s takouto chorobou je ťažšie, ale dá sa to. Matematiku jednoducho neoklamete.


Bludní egoisti 

Ako môžete byť hrdí na svoje telo, keď umiera? Keď viete, že zachvíľku môžete dostať diabetes alebo zomrieť na infarkt. Ako sa môžete spokojne škeriť do fotoaparátu s tým, že máte desať brád a na chrbte prsia? Klamete samých seba, lebo Vám to niekto povedal. Je jednoduchšie kašľať na svoje úbohé telo, ktoré to po pár rokoch prestane zvládať. Je pre Vás pohodlnejšie usmievať sa a hovoriť o tom, akí ste so sebou spokojní. Opakovaná lož sa často stáva pravdou. Hovoriť o tom ako sú obézni v poriadku je ako hovoriť, že fajčenie neškodí zdraviu. Propagácia obezity dnes je rovnaká ako ukazovanie cigariet vo filmových klasikách. Spomínate na Audrey Hepburn a Bette Davis? Alebo Zúfalé manželky, ktoré si každý večer dali víno.

S fast-foodom až do hrobu.

Existujú výskumy, ktoré dokazujú ako veľmi sú ľudia ovplyvniteľní televíziou a médiami. To, čo ukazujú médiá ako nový štandard čoskoro prijmete aj vy. Ale obezita je choroba. Nie je to čosi, čo sa nedá zmeniť, čo by malo ísť ukážkovým príkladom pre iných. Neznamená to však, že obézni nemajú  mať svoje miesto vo filmoch, len že niektoré kampane, ktoré robí Buzzfeed nie sú v poriadku a účelovo zavádzajú. V tomto videu hovoria o BMI, no nenapísali správne ani jeho definíciu. V inom článku zase ukázali, ako rôzne vyzerajú ženy s rovnakým BMI, čo však nedokazuje absolútne nič, pretože toto číslo skúma váhu od výšky a pohlavie. Možno by to malo význam, ak by vedľa seba postavili tučnú osobu s bodybuilderom, no na tých by bolo hneď vidno, v čom presne je rozdiel.


Treba vidieť aj druhú stranu

Neplatí to však len pre obéznych. Anorektici, bulimici a podvyživení ľudia na tom nie sú o nič lepšie. Možno to nie je tak veľmi viditeľné, ale stále sú chorí a potrebujú lekársku pomoc. Modelky na mólach častokrát fajčia len kvôli tomu, aby nemali chuť do jedla. Jedia vatu a bavlnu, aby im zaplnila žalúdok. Od modelingových agentúr je na nich vytváraný obrovský tlak aby určitým spôsobom vyzerali. Je to extrém. No obezita je takisto extrémom. Tým, že jeden nahradíme druhým nezískame lepšiu spoločnosť. Glorifikuje sa len iná choroba.

Fanúšikovia Tess Holliday by chceli mať zadok ako ona.

Nebuďte tuční, nebuďte chudí, buďte zdraví. Ani jeden extrém nie je v poriadku a to si v hĺbke duše uvedomuje každý z nás. Spoločnosť nám však tento sedliacky rozum vytláča z hlavy a vtĺka nám tam hlúposti, ktoré jej pasujú. Obezitu treba akceptovať, nie glorifikovať.

Kontroverzná reklamná kampaň American Apparel

Vitajte pri článku s témou, ktorá je v poslednom čase celkom diskutovaná. Feminizmus ako taký už v našej spoločnosti dokázal veľa, ženy od počiatku hnutia získali množstvo dôležitých práv. Ako najvýraznejšie by som spomenula právo voliť, právo vlastniť majetok a právo pracovať. Určite by každý súhlasil, že tieto práva sú jednými z najdôležitejších, ktoré môže človek v spoločnosti mať. Sme s nimi natoľko stotožnení, až ich považujeme za niečo samozrejmé. A zrejme práve preto si mnohí myslia, že tu už feminizmus nemá miesto. Nech je ako chce, táto otázka stále polarizuje spoločnosť, a hlavne kvôli tomuto dôvodu som sa rozhodla napísať tento príspevok.